Som kreatívec, tvrdohlavý rebel s neúctou k autoritám, ktorého podnikanie naučilo disciplíne. Ako vášnivý milovník slobody som veľmi rýchlo pochopil, že ak chcem v živote niečo dokázať, musím zobrať svoj osud do vlastných rúk. Preto rozhodnutie začať podnikať bolo veľmi jednoduché. Inú možnosť som si nevedel ani len predstaviť. A navyše, bol som presvedčený, že existuje spôsob ako zbohatnúť a nekradnúť.
Ako zbohatnúť a nekradnúť a stále ostať slušným človekom
Spočiatku sa aj zdalo, že som na dobrej ceste. Žiaľ, neskôr sa ukázalo, že pokiaľ nemáte mimoriadny talent alebo úžasný nápad, pre ľudí s chrbtovou kosťou je cesta k bohatstvu prakticky nemožná. Nakoniec vždy narazíte na svoje limity, najčastejšie etické, za ktoré jednoducho nemôžete ísť.
Keď sa vášeň, grafický dizajn a práca v reklame, stane povolaním
Skončil som techniku, ale v praxi som sa dlho nezohrial. Čoskoro ma zlákala moja veľká vášeň, grafický dizajn a začal som pracovať v reklame. Ako grafik a kreatívec som sa podieľal na propagácii firem, značiek, služieb či produktov. Mal som svoju prácu snov. Bol som spolumajiteľom maličkej ale úspešnej reklamanej agentúry.
Ale nepredbiehajme, aby rozprávanie dávalo zmysel, musíme sa vrátiť do mojich študentských čias
Chcete vedieť pravdu? Nebol som dobrý študent. Viac ako škola a odborné predmety ma bavil „spoločenský“ život, ktorý so štúdiom súvisel. Na stavebnú fakultu som prišiel z praxe, ktorá ma nesmierne bavila. Ale v škole som stratil chuť do štúdia. Nevedel som vnútorne spracovať rozpor medzi reálnou praxou a teóriou. A žiaľ, škola bola pre mňa veľkým sklamaním. Napriek tomu ma toto povolanie stále lákalo. Ak by sa nezmenil režim a nenastala by možnosť začať podnikať, pravdepodobne by som urobil zaujímavú kariéru v ktoromsi štátnom podniku. Mňa, ako rebela však zvádzal svet a nové možnosti po 89.-tom roku, tak som sa hneď po škole rozhodol pre podnikanie. Zatiaľ ešte v stavebníctve, ale už čoskoro ma mala zlákať moja vysnívaná práca, grafický dizajn.
Poviete si, šťastný človek ten, čo sa živí tým, čo ho baví!
Pamätám si tie časy, tých niekoľko rokov na prelome tisícročí, keď všetko, čo malo chuť a zdravé ruky viacmenej úspešne podnikalo. Peniaze sa točili a dokonca aj malé slovenské reklamky ako tá naša, mohli pracovať pre veľkých zahraničných klientov a zarábať na tú dobu veľmi pekné peniaze. Spolupráca bola založená na kvalite a absolútnej zodpovednosti. Fungovali sme ako koliesko z veľkého stroja. Zlyhanie neprichádzalo do úvahy, chceli sme predsa držať krok so západom. My, chlapci zo Slovenska. Keď si spomeniem na školenie, ktoré sme absolvovali pri preberaní nášho prvého veľkého klienta v pražskej pobočke svetoznámej reklamnej agentúry Ammirati Puris Lintas, ešte dnes cítim vzrušenie.
Rozprávka sa však mala čoskoro skončiť…
Písal sa rok 2000 a agentúry siete Ammirati Puris Lintas operujúce v strednej a východnej Európe sa práve spájali s agentúrami siete Lowe. Rotačky vtedy najväčšej a najmodernejšej stredoeurópskej tlačiarne sa dvakrát do mesiaca krútili len pre nás. V tom období naša malá firma dosiahla obrat cez 10 miliónov korún. Svet bol krásny, stačilo byť iba profi a poctivo makať. Zdalo sa, že to bude trvať večne.
Ale o pár rokov prišla zmena. Nadnárodné spoločnosti uverili v našu formu demokracie, odložili stud a definitívne zaujali pozície na našom trhu. Čo pozície, zabrali ho pre seba celý a priniesli si so sebou aj svoje reklamné agentúry. A to bol koniec rozprávky.
Neklopte na tieto dvere, to nie sú dvere pre vás!
Viac sme nerobili pre reťazce, ani banky. Trh sa rozdelil na ich a náš a nám zostali iba chudobné slovenské firmy, samozrejme len tie bez zahraničného kapitálu. A na Slovensku je to zvyčajne tak, že pokiaľ sa vám darí, reklamu predsa nepotrebujete a keď sa vám nedarí, tak na ňu aj tak nemáte peniaze. A neskôr možno už ani na výplaty.
Naše tržby výrazne klesli a ja som staval dom a splácal hypotéku
V tom období aj naše tržby riadne klesli. Práve som začal stavať dom na vidieku, v ktorom teraz žijem a splácal som hypotéku. Moja situácia bola vážna a ja som sa rozhodol vzdať svojho podielu vo firme a začať odznova. Tentoraz sám, lebo ako sa vraví, sýty hladnému neverí, a ja som na rozdiel od môjho obchodného partnera potreboval svoje problémy okamžite a radikálne riešiť. To už som mal našťastie uhradené posledné splátky z exekúcie. Bol to pozdrav od štátu svojim drobným podnikateľom za nedoplatky na odvodoch z čias naivnej „poprevratovej“ podnikateľskej eufórie. A k tomu ako bonus pokuta, penále z omeškania, odmena exekútorovi. Všetko ako má byť. Poslúžili sme v začiatkoch budovania štátu, postarali sme sa sami o seba, nenaťahovali sme ruku, keď nám bolo ťažko. Darebácky štát nemá rád darebákov. Murín poslúžil, murín môže odísť. A ešte s kopancom do zadku.
V tej chvíli som závidel spolužiakom, ktorí sa hneď po škole zamestnali
Váhal som, či zmeniť povolanie, chodil som na pohovory, áno, zvažoval som aj zamestnanie. Ale nebol čas špekulovať, hypotéku bolo treba splácať, tak som opäť nastúpil do toho istého vlaku a pokračoval som v tom, čo viem robiť najlepšie. Ale spoliehal som sa už len sám na seba. Stal sa zo mna nezávislý profesionál na voľnej nohe, takzvaný freelancer. A čas plynul…
Ceny za prácu sa v našom segmente trhu medzitým prepadli a klesali ďalej
O zákazky zrazu súperím s malým Jožkom od susedov, čo pekne kreslí a počítač dostal za dobré vysvedčenie od otecka. Photoshop mu odkiaľsi stiahol starší brat. Mimochodom vedeli ste, že ak sa vám podarí niekde získať alebo dokonca kúpiť fotošop, stávate sa automaticky grafikom? Ja spravím! Svet je gombička, na každý problém si predsa najmete šikovného študenta, ten vám to spraví lacnejšie. Najlacnejšie! Lacnejšie sa už ani nedá! Mimochodom, operácia slepáka je údajne takisto jednoduchá rutina, niečo ako práca grafika, tiež ju zvládne každý. Zn.: Hľadám šikovného chirurga stredoškoláka na preventívnu laparoskopickú apendektómiu.
Kvalita už nebola dôležitá, najvyššou prioritou je najnižšia cena
Prešli ďalšie roky a objavila sa novinka. Roztrhlo sa vrece s dopytovými portálmi kde zásadným kritériom získania zákazky sa stala najnižšia cena. No a keď je nanič cena, treba zvýšiť kvantitu, všakáno! A ja zrazu konštatujem, že cez deň robím pre slovenských klientov a v noci pre amerických. Lebo pravda, treba využiť časové pásma. Medzitým som sa učil nové veci, aby som stíhal najnovšie trendy.
V ten deň som dojedol večeru a sadol som si späť k počítaču
Boli Vianoce ale ja somusel finišovať, aby som odovzdal zákazku. Klient totiž, chalanisko americký, on predsa oslavuje sviatok iný a inokedy! Ja som to samozrejme prežil a nemal som mu to za zlé. Bol „inoverec“, pravdepodobne mu ani nedošlo, že my máme nejaké sviatky. No dobre, bol som vtedy ešte naivný.
Pracuj trikrát viac, aby si zarobil polovicu alebo ešte menej
V onen Štedrý večer mi to už konečne zaplo! Pochopil som, že niečo nerobím dobre a ak budem takýmto spôsobom pokračovať, prídem buď o rozum, alebo zdravie, ale v žiadnom prípade nezbohatnem. Uvedomil som si, že v posledných rokoch musím vynaložiť trikrát viac úsilia na to, aby som získal ten istý a niekedy len polovičný príjem ako kedysi. Deň má len 24 hodín a na dvoch stoličkách sa dlho sedieť nedá. Tak aj moja americká anabáza musela raz skončiť. Prečo? Pretože som chcel žiť normálne, cez deň pracovať, v noci spať, alebo sa zabávať. Aha, lenže takto by som asi veľa nezarobil…
Ako z toho kola von, keď je pokazené?
Poviete si, keď sa ti nepáčilo, prečo si nešiel pracovať do zahraničia? No možno preto, že v období keď som získal pracovnú zmluvu v bavorskej stavebnej firme, nás naša milovaná ÉÚ poslala na 7 rokov na striedačku. A z mojej práce v zahraničí nebolo nič. Nuž čo, nechceli v únii slovenského inžiniera, nech si teraz vychutnajú raketových vedcov a doktorov Mohamedov z Afriky a Sírie.
Nie, teraz už nechcem ísť pracovať von. Chcem žiť na Slovensku, chcem robiť klasických 8,5 hodiny alebo menej ako normálni ľudia v normálnych krajinách všade vo svete. A chcem dostávať za tú istú prácu rovnaké peniaze. Ale zdá sa, že ani po takmer tridsiatich rokoch budovania kapitalizmu na to nemám nárok. Niektoré zdroje uvádzajú, že výška priemernej hrubej mzdy v susednom Rakúsku je oproti našej je 2,5 až štvornásobná. Som teda občan únie druhej kategórie či dokonca štvrtej? Štatistika z roku 2015 hovorí, že iba 5,7% obyvateľov Slovenska má hrubú mzdu vyššiu ako 2000 Eur. Tie aktuálne, postkovidové čísla radšej ani nepozerám! Ako zbohatnúť a nekradnúť?!
Nie, nebol som chudobný, iba nespokojný
Takže, najskôr si to zhrňme: Som profík v nejakom odbore, navyše robím prácu, ktorá je mojim koníčkom. Ale ja som nespokojný, pretože musím čoraz viac pracovať na úkor svojho voľného času na to, aby som si udržal aspoň svoj doterajší štandard bez perspektívy ďalšieho rastu. Navyše získať finančnú slobodu alebo aspoň zabezpečiť sa na dôchodok touto cestou je prakticky nemožné.
Povedal som dosť, stačilo! Nepôjde to s hlavným prúdom, pôjde to mimo systém
Celý život som sa naháňal za peniazmi. Roky ubiehali, ale peňazí som aj tak nemal nikdy dosť. Trvalo mi mnoho rokov, kým som pochopil, že za peniaze nezískam slobodu, ani šťastie. A úplne mi unikal duchovný rozmer života.
Nakoniec som so všetkým praštil a odišiel žiť z mesta na dedinu
Uvedomil som si, že tie naozaj veľké peniaze predo mnou stále unikajú ako návnada – mrkvička pred somárom. Nie a nie ju dobehnúť. Nie že by som nevedel ako na to. Veď som investoval nemalé peniaze do rôznych školení. Vo finále som sa učil využívať či skôr zneužívať neuro lingvistické programovanie v obchode. Slúži na to, aby ste vedeli čo najlepšie zmanipulovať zákazníka a prinútili ho nakupovať aj proti jeho vôli. Bolo treba sa rozhodnúť, či chcem byť Človekom alebo dravcom.
V určitej chvíli som pochopil, že existujú isté hranice, ktoré by som za nijakú cenu nechcel prekročiť
Nakoniec som z toho bláznivého kolotoča vystúpil. Urobil som hrubú čiaru za svojim doterajším životom. Presťahoval som sa z mesta na vidiek a čuduj sa svete, krátko na to, akoby zázrakom, sa moje trápenia a starosti začali meniť na každodenné radosti.
Užívam si pokojný dedinský život bez stresu a náhlenia
Som slobodný v maximálnej možnej miere. Bez dlhov a záväzkov. Pracujem zo svojho vidieckeho domu, aj to len výnimočne, ak sa vyskytne zaujímavý projekt alebo sympatický klient. Voľný čas venujem priateľom, mojim psom, koňom a vôbec zvieratám, záhrade a ovocným stromom. Po rokoch si konečne môžem prečítať dobrú knihu. Alebo sa baviť fotografovaním, filmovaním a tvorbou videí.
Nakoniec to nebolo až také ťažké. Len mi nekonečne dlho trvalo, kým som príšiel na to, čo je v živote dôležité. Ale radšej neskôr ako nikdy!
Image by wendy CORNIQUET from Pixabay
Leave a Reply