Z mesta na dedinu! Vlastne ani sám neviem, ako sa to všetko zbehlo, že som sa ja, renomovaný bratislavský “paštikár” octitol na vidieku. Zrazu som si len jedného dňa uvedomil, že žijem svoj život na dedine aj so všetkým, čo k tomu patrí. Vŕtam sa v zemi, okolo mňa behajú sliepky, sadím a pestujem.
Môj život na vidieku: Prečo som sa presťahoval z mesta na dedinu?
Keď sa tak nad tým zamyslím, vlastne som len prevzal zodpovednosť za svoju dedovizeň. Možno sa vo mne ozvali gény alebo krv môjho rodu. Nebolo to zo dňa na deň, prichádzalo to celkom pomaly. Asi som musel najskôr dozrieť alebo možno dostať rozum. Ale nakoniec to definitívne prišlo. Čosi mocné prehodilo výhybku na mojej životnej dráhe a neomylne ma nasmerovalo na novú cestu. Z expresného rýchlika som prestúpil na dedinskú lokálku.
Je to zvláštne si uvedomiť po toľkých rokoch prežitých v meste, že: „Môj svet je vidiek”
Ruch a stres mesta som vymenil za pokojný život na dedine. A urobil by som to bez váhania zas. Opustil som relatívne pohodlie paneláku a teraz bývam vo veľkej záhrade plnej stromov. Nie v dome so záhradou, všimnite si prosím ten rozdiel. Lebo v tomto konkrétnom prípade na počiatku nebolo slovo ale záhrada a ovocný sad. A ten dom, bol v tom ovocnom sade podotýkam, veľmi citlivo umiestnený až dodatočne. Tak, aby som ušetril stromy a všetkých tých živáčkov okolo rušil čo najmenej.
Moji rodičia, starí rodičia a aj tí pred nimi boli sedliaci
No čo vám poviem. Moji predkovai boli sedliaci. Roľníci a gazdovia. Ak ich k tomu okolnosti prinútili, tak aj rebeli a neľútostní bojovníci. Ale o tom možno niekedy inokedy. Zažili všeličo na tomto svete. Život na dedine nikdy veru ľahký nebýval. Zažili aj časy, keď im dokonca hanlivo nadávali do kulakov, aj keď boli možno častejšie hladní ako sýti.
Dnes by sa im hovorilo farmári, hoci potom neskôr boli už len záhradkári
Lebo nakoniec, aj ich zlákalo mesto. Pečené holuby a tak…
Aj napriek tomu, že nakoniec veľkú časť života prežili v tom meste, celý život sa hrabali v zemi. Jednoducho, bez pôdy nevedeli žiť. Nikdy nezabudnem na tie nekonečné chvíle strávené s nimi v záhrade. Vtedy, ako decko, som sa na nich za to hneval. A potom, keď som bol trošku starší, konečne som sa od ich záľuby oslobodil. Lebo to bol ich koníček, ja som chcel mať koníčky iné. Škoda, dnes už viem, že to bola chyba. Nemusel by som sa všetko učiť odznova, kupovať si knižky, sledovať špecializované FB skupiny a videá na YouTube. Ale na jedno si rád spomínam. Na tie neopakovateľné chute a vône domova, vlastnými rukami vypestovanej zeleniny, ovocia a všetkých mysliteľných plodín a darov prírody. A všade okolo záplava kvetov, od skorej jari, do neskorej jesene.
Ťahalo ma to do hôr a nakoniec som skončil medzi kukuricou
Boli časy, keď som poškuľoval po drevenici na Horehroní. Prežil som tam mnohé úžasné zážitky s priateľmi, lákala ma krásna horská príroda. Nad tým, čo bude s mojou dedovizňou na dolniakoch, som vtedy ani veľmi neuvažoval.
Vari desať rokov dozadu nastalo zvláštne obdobie. Ale najmä v poslednom čase, sa niektorí ľudia akoby prebúdzajú. Začínajú chápať podstatu bytia. Zrazu chcú byť bližšie k prírode. Hľadajú svoje rodové statky, zaujíma ich permakultúra. Snažia sa žiť naturálne alebo aspoň v súlade s prírodou.
Aj ja som sa prebudil zo svojho sna o horehronskej drevenici. Nie, neprišiel za mnou anjel ako za KurvahošiBohumilom. Len ma z vyššej moci osvietilo, aby m už konečne docvaklo, čo sú moje priority. Uvedomujem si, že to bol okamžik, keď sa definitívne rozhodlo o tom, že som predurčený na dedinský život.
Že mi je súdené žiť na vidieku na večné časy a nikdy inak. Ako v tom starom budovateľskom hesle.
Mojim domovom sa stala malá dedinka na Žitnom ostrove
Najskôr som odbiehal z mesta na dedinu. Potom som odbiehal z dediny do mesta. Aby som nakoniec zistil, že vďaka internetu zvládnem riešiť všetky svoje pracovné povinnosti prakticky z ktoréhokoľvek miesta. Hoci aj z rozostavaného domu. Definitívne som prestal migrovať sem a tam. Že som na to neprišiel skôr! Bolo to také jednoduché, ako všetky dokonalé veci. Veď predsa, keď necestujem za klientom do Ameriky, nemusím ísť nevyhnutne ani za tým do Bratislavy, či?
Už to bude dobrých pár rokov, čo pracujem z domu.
Žijem a pracujem na vidieku. Zriadil som si svoj vlastný, dedinský home office
Ak nemusíte denno denne cestovať, život na dedine je oproti mestu oveľa menej nákladný. A nejde len o dopravu. Aj moje prevádzkové náklady sa výrazne znížili. Už nemusím naháňať peniaze za každú cenu. Kažý krok k nezávislosti od systému mi prináša čoraz väčšiu slobodu. A s jedlom rastie chuť – sloboda je tak sladká, opojná…
Bývate v meste a plánujete si život na dedine? Poradím vám
Ak vám vadí kohút, vezdte, že on je tu doma. Neberte to vzlom. Kikiríkanie kohúta neodmysliteľne patrí k tradíciám a prirodzenému koloritu vidieka. Ak vás to rozčuľuje, vedzte, že sú ešte aj horšie veci. Muchy a komáre, hlodavce, blato a prach z polí, kvákajúce žaby, neznesiteľné cvrčky a smradľavý hnoj. Na vidieku zväša nie je ani poriadny obchod s potravinami a príležitosť na spoločenské vyžitie býva tiež minimálna. Ak teda nepočítam krčmu a kostol. Do najbližšieho mesta pôjdete naozaj pre každú blbosť.
Pokiaľ vám čokoľvek z toho vadí, postupne vám na vidieku začne prekážať úplne všetko. Začnete nenávidieť nie len život na dedine ale aj celý svet. Nakoniec predáte dom a nasraný sa vrátite späť do mesta.
Ak nie ste si celkom istí, či je život na dedine pre vás naozaj to pravé, skúste si najskôr dom na vidieku prenajať
Nenechajte sa napáliť ako obyvatelia bytoviek v jednej dedinke pri Bratislave, ktorí celé roky čuchajú odór z blízkeho kravína. Keď byty kupovali, sľubovali im, že družstvo čoskoro skrachuje, ako už mnohé pred ním. A ono si koťuha veselo prosperuje a to, čo vypestuje, ešte aj drzo predáva do Rakúska.
Kto sa narodil ako sedliak, sedliakom aj zostane a nezmení ho ani život v meste
Veru tak! A platí to aj naopak. Ak vás slovo “sedliak” uráža, život na vidieku s najväčšou pravdepodobnosťou nebude pre vás.
Sedliak či sedlák nie je hlupák. Inak by predsa nemohlo existovať slovné spojenie “zdravý sedliacky rozum”. Naopak, hlúpy je ten, čo sa presťahuje na miesto, ktorého typické a prirodzené prejavy mu vadia.
Život na vidieku je okrem iného o tom, že nám dáva možnosť prirodzene a zdravo žiť
Vypestovať si pre seba a svoju rodinu vlastné ovocie a zeleninu. Zdravé potraviny bez chémie. Máme možnosť s láskou sa starať o domáce zvieratá. Iste, dá sa to aj v meste. Poznal som jednu rodinu, čo chovala v bratislavskom paneláku na balkóne sviňu. Poviete si: “To predsa nie je normálne!”. Máte pravdu. Svine sa normálne chovajú na dedine.
Pridajte sa do FB skupiny Môj život na vidieku.
Leave a Reply