Ak sa pozornejšie zadívate na satelitnú mapu Žitného ostrova, zaiste vám neunikne nespočetné množsvo oblúkov v inak len mierne sa vlniacej rovine. Sú to zvyšky ako had krútiacich sa starých meandrov, ktoré v nekonečnom toku času vytvorila rieka na svojej dlhej ceste k moru. Pretože tým, ako putovala nížinou, menila ráz krajiny. Rieka vytvorila ohyby, podkovy ale aj močiare a plytčiny. Zostávali po nej najskôr slepé a neskôr mŕtve ramená, z ktorých napokon vznikali jazerá a mokrade. Vôbec sa nečudujem, že obyvatelia Žitného ostrova vraj majú okolo 20 slovných výrazov len pre mokraď.
Ľudia tu ododávna kopali jarky na zachytávanie vody v čase povodní. To preto, aby vodu zadržali v krajine a neskôr z nej zavlažovali svoje políčka a ovocné sady, ktoré prekvitali vďaka dostatku vlahy a úrodným nánosom zo záplav. O čosi intezívnejšie sa toto územie začalo regulovať až niekedy okolo roku 1850, kedy sa začal budovať dômyselný systém kanálov na reguláciu vody.
V časoch budovateľského nadšenia v 50-tych rokoch družstevné traktory rozorali lány a buldozéry zarovnali priehlbne. Zasypali ramená, jazierka aj mokrade. A dôkladne odvodnili polia aj lúky. Zo Žitného ostrova sa stala úrodná a bohatá obilnica Československa. Ale to ešte nebolo všetko. Aby už navždy odzvonilo katastrofálnym povodniam, rieku Dunaj spútalo Vodné dielo Gabčíkovo.
Nuž nečudujte sa! Aj u nás doma sa takmer vždy začínalo spomínanie na minulosť slovami: „Pred povodňou a po povodni“. Totiž, veľká povodeň z roku 1965 mala pre obyvateľov ale aj dolný Žitný ostrov doslova fatálne následky. Pre moju rodinu to bol dôvod vysťahovať sa z Žitného ostrova do Bratislavy a na dlhé roky opustiť svoj rodný kraj.
Ale doba sa zmenila. Teraz máme Žitný ostrov dokonale zregulovaný aj odvodnený. Lenže už nie je čo odvodňovať. Pretože zrážok a teda aj vody je akosi pomenej. Mnohí vodohospodárski odborníci aj aktivisti už roky alarmujú, že vodu treba zadržiavať v pôde, inak nám v budúcnosi hrozia katastrofálne suchá. Aby sa tak nestalo, navrhujú vrátiť vodné prvky do krajiny. Aspoň tam, kde je to ešte možné.
Za normálnych okolností je zdravá, nepoškodená pôda kyprá. Vďaka tomu je schopná vodu absorbovať, pričom ju do seba nasiakne ako špongia a uskladní na horšie časy. Ale poľnohospodárska krajina je intenzívne obhospodarovaná a pôda je zhutnená ťažkou technikou. Voda z lesov popretkávaných lesnými cestami a zvážnicami zas bez úžitku stečie z kopcov po povrchu do potokov a riek, pričom často spôsobuje záplavy. Pravda, na Žitnom ostrove kopce nie sú. Tam sa zrážková voda, keďže ju poškodená pôda nedokáže prijať, jednoducho odparí.
Záchranou alebo aspoň zlepšením môže byť napúšťanie a sprietočnenie zaslepených ramien. Alebo aspoň ochrana zvyškov mokradí, budovanie jarkov, vysádzanie vŕb. A vetrolamov. Ale to je zas na inú tému.
Aj okolie môjho vidieckeho bydliska je posiate zvyškami starých ramien, mokradí a lapošov. Niektoré boli ešte donedávna aj s vodou. Je mi smutno, keď vidím tú posadnutosť ľudí vyplniť a zasypať každú priehlbinu, každý jarok suťou a všelijakým odpadom. Ani v našej obci to nebolo inak. Taký bol aj osud slepého dunajského ramena, ktoré odpradávna pretekalo našou obcou. Hoci vačšia časť bola zasypaná, jeho pozostatky nájdete u mňa v záhrade. Zachovali sa v podobe močariny, mokrade, v miestnom jazyku zvanej lápoš. Vo vyschnutom ramene ostali jamy naplnené vodou a vytvorili malé jazierko. Jedno také mokraďové jazierko začal zachraňovať ešte môj starý otec. A ja sa snažím v rámci svojich možností pokračovať v jeho diele.
Projekt „Návrat vodných prvkov do krajiny“ si kladie za úlohu prebudiť v tunajších ľuďoch spomienky na múdrosť predkov a vrátiť stratenú úctu k okolitej prírode. Aby sme spoločne ochránili najväčší poklad Žitného ostrova – Vodu.
Leave a Reply