Na mieste, kde dnes stojí dom v ktorom žijem, oddávna rastie marhuľový sad môjho starého otca. Sad, ktorý nikdy nebol len kusom pôdy – bol živým svedkom našej rodinnej histórie, vzdoru voči neslobode aj každodennej námahy, ktorá voňala po slnku a zrelých plodoch. Tento príbeh nie je len o marhuliach, ale aj o návrate – ku koreňom, k prírode, k sebe. Vraciam sa tam, kde to celé začalo. Vraciam sa domov.
Marhuľový sad, ktorý tu vždy bol
Sú miesta, ktoré v nás driemu aj celé desaťročia. Spomienky, ktoré nevyblednú, len ticho čakajú. A potom stačí vôňa — sladká, ťažká, lepkavá vôňa prezretých marhúľ — a všetko je späť. Sad, ktorý zasadil môj starý otec. Starý domček, kde som ako chlapec hľadal poklady na povale. Detské leto, ktoré voňalo kvasom, slnkom a rebéliou.
Spojenie cez miazgu, čo prúdi pod kôrou: Dedičstvo predkov
Môj starý otec bol muž s koreňmi hlbšími než stromy, ktoré sadil. Štepil ich — doslova aj obrazne. A môj otec v jeho diele pokračoval. Zanechali po sebe sad, kde ešte dnes nájdeš stromy, ktoré niesli ich rukopis. Všetky ešte stále rodia — pokrivené, staré, no hrdé.
A keď sa pokúšam štepiť ja, cítim ich vedľa seba, hoci už obaja nie sú medzi nami. Nie v spomienke, ale v pohybe ruky, v rozhodnutí, kam zasiahnuť nožom a kam nie. Je to zvláštne spojenie cez generácie — cez miazgu, čo prúdi pod kôrou. Toto je ten návrat ku koreňom, dedičstvo predkov?
Hriechy, ktoré možno odpustiť ale nedajú sa zabudnúť
Naši starí rodičia nemali ľahký život, hoci Žitný ostrov im sľuboval hojnosť a dostatok. Ledva sa im začalo dariť a ich námaha začala prinášať ovocie, prebehla Viedenská arbitráž a Slovensko prišlo o južné územia v prospech Maďarska. Nasledoval nútený odsun. Ich spokojný život na vidieku sa skončil, aj všetky ich plány a predsavzatia. Kolonisti odchádzali zo svojich domovov s 25 kg batôžkom na osobu.
Potom prišla vojna, okupácia a nakoniec oslobodenie Červenou armádou. Po vojne Benešove dekréty a takzvaná výmena obyvateľstva, ktorá v skutočnosti znamenala len toľko, že teraz pre zmenu vyháňali Maďarov.
Kolonisti sa vrátili späť do svojich domov a pustili sa do práce na poliach a okolo gazdovstiev. Keď už sa ľudia nadychovali, už bude dobre, konečne plné sýpky a gazdovstvo plné hojnosti, prišla kolektivizácia… Žitný ostrov, Macovčania – Moravania aj Maďari spoločne zažili, pretrpeli si toto všetko.
A potom sa rozbehla neľútostná kolektivizácia
Tunajší Moravania boli ľudia pracovití a vynaliezaví. Priniesli si z Moravy nielen odolnosť, ale aj moderné spôsoby gazdovania. A pri troche slobody sa výsledky museli čoskoro dostaviť. Zase sa začalo dariť, splácali sa úvery, opäť boli plné sýpky, dvory aj bohaté stoly. Radi pre nich pracovali aj miestni Maďari. Kedysi bolo úplne bežné, že si napríklad počas žatvy, vzájomne pomáhala celá dedina.
Macov bol v čase pred kolektivizáciou malá dedina ale bolo v nej najviac traktorov na počet obyvateľov možno aj v celom Československu. Ak sa nemýlim, bolo tu 26 traktorov na približne 150 obyvateľov. Kone, vlečky sejačky a mláťačky ani nepočítam. Veď sa aj Macovu hovorilo „Malá Amerika“.
Medzitým sa komunisti naplno chytili moci a rozbehli neľútostnú kolektivizáciu. Takáto výnimočná, úspešná a modernou technikou obdarená dedina by sa im náramne hodila do ich portfólia úspechov budovania socializmu. Nútili ľudí aby svoje krvou a potom poznačené majetky odovzdali do družstiev. Najskôr po dobrom, potom po zlom. Kto vzdoroval, trpko obanoval.
Muž, ktorý sa vzoprel
Macovčania združstevňovaniu dlho vzdorovali ale nakoniec, jeden po druhom gazdovia pod brutálnym nátlakom sklonili hlavy.
Starý otec bol jeden z posledných, ktorí sa kolektivizácii odmietli podriadiť. Bol preto aj viackrát väznený. Keď som ako 13-ročný chlapec hľadal na povale starého rodičovského domu všelijaké detské poklady, našiel som aj staré súdne rozhodnutia – za neplnenie kontingentov, za rozháňanie komunistickej schôdze, a vôbec za odpor voči kolektivizácii.
Vtedy som ešte celkom nechápal, čo tie rozsudky znamenajú, hoci bol som v kútiku svojej detskej duše na deda tak trochu pyšný. Dnes viem: svedčia o mužovi, ktorý stál rovno, aj keď sa svet okolo neho lámal.
Marhuľové leto: Macovské marhule a sloboda
V Macove sa vždy v lete žilo marhuľami. Počas socializmu si ľudia brali dovolenky, aby mohli oberať marhule. Predávalo sa do výkupu, pálilo sa, jedlo sa, zváralo sa, varil sa džem a piekli úžasné koláče, čo sa samé rozplývali v ústach. Niektorí Macovčania si za dva týždne zberu marhúľ zarobili vo výkupe toľko, čo za celý rok v práci. Bol to zvláštny čas, keď štát zrazu nič nechcel a ľudia si sami vytvorili ostrov vlastnej hojnosti. Marhule nevoňali len na stromoch, ale v každom dome. Kvasili v sudoch, tiekli v pohároch, zaplnili ulice aj spomienky. Marhulová žatva bola sviatkom, z ktorého sa žilo celý rok. A možno aj celý život.
Môj otec bol výnimočný oberač. Opieral o seba dva drevené deväťmetrové rebríky a s istotou liezol do výšok, kde už ostatní strácali odvahu. Tam hore oberal tie najsladšie marhule — akoby preňho sloboda začínala až tam, kde prestal byť v kontakte so zemou. Bol pyšný, šťastný, lietal spolu s vtákmi. A aj keď o slobode nikdy veľa nehovoril, žil ju — ako dar aj ako záväzok. Myslím, že to mám po ňom.
A tá vôňa… Celá dedina voňala po marhuliach. Sladkých, mäkkých, šťavnatých. Po kvasení, po kompótoch, po marhuľovici. V každom dvore sa pálilo. V každom dvore sa žilo.
Narodil som sa na Žitnom ostrove, ale život to zariadil tak, že som vyrastal a väčšinu života prežil v Bratislave. Macov sa pre mňa stal miestom sobotňajších výletov, prác v záhrade a spomienok, ktoré sa rozplývali ako letná para.
Po smrti otca som opäť začal chodiť do sadu a záhrady kvôli mame – aby nebola sama, aby som jej bol oporou. No postupne som zistil, že ten sad lieči aj mňa. Že ma privolal. Že ma potrebuje – a ja potrebujem jeho. Postavil som si tu malý dom. Usadlosť. Kúsok sveta, kde znovu dýcham.
Nie je to len návrat k pôde predkov. Je to návrat ku koreňom. A možno aj k poslaniu, ktoré sa mi odkrylo až neskôr – možno by som mal toto miesto ochrániť. Možno ho mám znovu prebudiť k životu. Zasadiť ďalšie stromy. Zavolať ľudí, ktorí to cítia rovnako.
Marhuľový sad ako portál
Niektorí tvrdia, že stromy vedia viac, než si myslíme. A že niektoré miesta na Zemi sú bránou – do niečoho hlbšieho, tajomného a pradávneho. Neviem, čo z toho je pravda. Viem len, že keď sedím pod starým marhuľovým stromom, ktorý sadil ešte môj dedo, niečo vo mne rezonuje. Ticho. Vnútorný pokoj. Prítomnosť.
Moja stará mama vraj mala schopnosti – využívali ju ako médium. Macov vždy býval miestom, ktoré priťahovlo takých ľudí, obdarených a napojených. Nie všetko však bolo dobré. Niečo sa v tom čase pokazilo. Ale ja verím, že dnes dozrel čas na zmenu. Možno nie cez veľké gestá, len malé návraty. Cez sadenie stromov. Cez príbehy, ktoré nezabudneme.
Marhule sú pamäťou krajiny
Sad je ako starý muž, ktorý mlčí, ale keď sa ho dotkneš, rozpovie ti celý život. Ešte aj dnes tu všetko vonia marhuľami hoc‘ aj neplodia — už piaty rok za sebou pomrzli. Keď otvorím kompót z posledného leta, keď ešte boli marhule alebo si nalejem z marhuľovice, ktorú vypálil ešte otec, nejem ani nepijem. Iba spomínam. A ďakujem.
Lebo tie marhule nie sú len ovocie. Sú to spomienky. Korene. Vzdor. Sloboda. Dedičstvo predkov. A tichá prosba tejto zeme, aby sme nezabudli, kto sme.
Epilóg pre prebudených
Tento web nevznikol náhodou. Je to volanie. Spájanie. Návrat ku koreňom. Nie je pre každého, ale ak ťa tieto riadky zasiahli, možno patríš medzi tých, čo si ešte pamätajú ako voní marhuľový sad. Alebo ťa láka, tak ako mňa, pokojný život na vidieku a túžiš nájsť dedičstvo predkov tak, ako som ho našiel ja?. Možno aj ty cítitiš, že niekde pod nánosom konzumu sa ukrýva čosi viac, než len každodennosť. A ak máš pocit, že mi máš čo povedať, ozvi sa. Sadneme si pod strom, privrieme oči a budeme spolu hovoriť. Otvorím posledný kompót alebo nalejem z marhuľovice, ktorá vonia a chutí presne ako tento sad v lete, keď bol svet ešte jednoduchý a voňavý.
Prečítajte si aj ďalšie články:
Zaujímavé citácie a podklady:
- Slow Food o starých odrodách ovocia
- Výskum ÚKSUP: Zoznam pôvodných odrôd marhúľ na Slovensku
- OECD: Impacts of climate change on fruit production in Central Europe (2023)
—
Fotografie: Ivan Chmelař
Leave a Reply