Niečo sa vo mne zlomilo. Ale nie dramaticky, skôr ako keď ticho praskne stará omietka na stene. Môj mestský život – pohodlný, efektívny, vyplnený hlukom a výkonom – sa zrazu začal javiť prázdny. Nie z dôvodu nedostatku, ale z dôvodu prepĺňania. Všetkého – svetla, stresu, plánov. A tak prišiel návrat na vidiek. Nie útek, ale vedomé rozhodnutie.
Presťahoval som sa späť na Žitný ostrov. Nie hocikam, ale priamo do sadu, ktorý kedysi zasadil môj starý otec. Staré marhule na mňa trpezlivo čakali. Mnohé ešte niesli plody, iné už len tiene.
(Príbeh, ktorý osloví ľudí snívajúcich o pomalšom, pravdivejšom živote v súlade s prírodou.)
Miesto, ktoré dýcha
Macov. Malá dedina, ktorú mnohí nepoznajú. Ale pre mňa vždy bola viac než len bod na mape. V detstve som tu behal bosý po tráve, chytal žaby na starom lapoši, ktorý tu ostal ako pamiatka na stratené rameno Dunaja* a vdychoval vôňu sladučkých, zrelých marhúľ. Sad bol môj svet.
Ten sad prežil vojny, režimy, suchá aj mrazy. Prežil aj zabudnutie. Moje zabudnutie. Keď som sa sem po rokoch vrátil, vyzeral ako starý muž, ktorého každý opustil, ale on stále stojí – krivý, ale hrdý.
Návrat na vidiek, prečo práve teraz?
Nie som prvý, čo sa presťahoval na vidiek. Ale každý má na to svoj dôvod. Môj bol jednoduchý: chcel som opäť cítiť, že žijem naozaj. Že niečo tvorím. Nie virtuálne, ale skutočne. Zeme sa dotýkaš inak, keď vieš, že ťa živí. Strom zrazu nie je kulisa, ale živá bytosť. Sused nie je neznámy, ale je to človek, ktorého zdravíš každý deň.
Cesta späť nie je ľahká
Bývanie na dedine. Romantická predstava o živote na vidieku má svoje limity. Mrzne, keď nemá. Stromy sa ťa nepýtajú, či máš čas. A pôda sa ťa nesnaží ohúriť – ona ti len zrkadlí, ako žiješ.
K stromom prechovávam zvláštnu úctu, vnímam ich ako živé bytosti. Staré stromy v mojom sade nechávam dožiť, keď príde ich čas, samé sa sklonia pod tiahou rokov. To sú vždy smutné chvíle, ako keď človeku odíde niekto blízky. Ale iné stromy prekvapili, dokonca aj tie najstaršie – opäť rozkvitli, akoby vedeli, že sa vrátila rodina. Že sú zasa doma.
Nie všetko ide hladko. Marhule obsypané kvetmi ako nevesty, už piaty rok po sebe spálil mráz.
Nádej v koreňoch
V tejto zemi sú moje korene. Doslova. Starý otec zasadil sad ešte počas prvej ČSR. Prišiel sem do Macova spolu s moravskými kolonistami krátko po 1. svetovej vojne obrábať polia a dorábať chlieb pre novú republiku. A sadiť stromy. Na Žitnom ostrove bolo vtedy len málo ovocných stromov, snáď len pri šľachtických sídlach. Neviem, čo bolo inšpiráciou pre obyčajných sedliakov, že sadili toľko stromov. Macov sa stal doslova marhuľovou dedinou. Možno si kolonisti priniesli tento ušľachtilý zvyk zo starého domova. A možno sa inšpirovali od šľachticov, ktorí tu vari už vtedy pestovali marhule? Túto históriu by som chcel ešte prebádať – ani tak nie kvôli faktom, ale kvôli pochopeniu.
Lebo keď chápeš, kam patríš, zrazu vieš aj, kam kráčaš
Kam patrím ja? No predsa na Žitný ostrov, tu sa narodili moji rodičia, tu som sa narodil aj ja. Nemám kam ísť, toto je môj domov.
Čo ďalej?
Môj návrat na vidiek a život mimo mesta, to je nový začiatok. Budem tu písať o tom, ako som budoval dom v ovocnom sade. Svoju vidiecku usadlosť uprostred starého marhuľového sadu. Ako som sa začal starať o pôdu, plánoval malé permakultúrne zóny. Ako som uvažoval o marhuľových slávnostiach v Macove, hoci mráz mi ich už po toľký krát prekazil.
A možno, ak sa pridá viac ľudí, ktorých inšpiruje život na vidieku a cítia to rovnako, znova zarodí bohatou úrodou nielen sad, ale aj myšlienka, že žiť inak má zmysel.
*Poznámka: To stratené rameno Dunaja je v skutočnosti dávno zabudnutá rieka Barč, ktorá kedysi pretekala Macovom.
✅ Pripravované články:
- Článok o živote v tichu alebo meditácii v prírode
- Budúci článok o histórii marhuľových sadov na Žitnom ostrove
- Budúci článok o obnove pôdy cez permakultúru
- Budúci článok o dunajských ramenách ako životnej tepne regiónu
Zdroje a odkazy:
OECD: Impacts of climate change on fruit production in Central Europe (2023)
Fotografie: Ivan Chmelař
Leave a Reply