Borko je čistokrvný Slovenský kopov, hrdý Tatranec z Bystrej. On je zatiaľ jediný pes, ktorého mám odmalička. Poznal som jeho otca aj mamu. Kúpil som ho ako šesť týždňové šteniatko od človeka, na ktorom bolo vidieť, že kopovy miluje. Jeho párik kopovov bol krásny a on sa s nimi namiesto poľovačiek chodil predvádzať a ohurovať pekné baby po tatranských kopcoch.
Na samotný výber šteniatka som bol samozrejme patrične pripravený. Preštudoval som celú históriu diskusie na kopoviarskej webovej stránke. Vedel som presne, na čo si dať pozor a čoho sa pri kúpe vyvarovať. Ale nakoniec aj tak rozhodol pes a vybral si on mňa. A bola to láska na prvý pohľad. To sú tie veci vopred predurčené, medzi nebom a zemou a vy sa môžete aj rozdrapiť a nebude po vašom.
Uložil som šteňa na sedadlo spolujazdca a vyrazil na cestu. Keď sme míňali koncovú tabuľu jeho rodnej obce, posledný krát zakňučal za mamou a súrodencami a hneď na to spokojne zaspal. Odvtedy Borko rád jazdí autom. A že už toho čosi precestoval…
Zo slovenského kopova Borka sa stal na nejaký čas Bratislavčan. To bolo obdobie, keď som ešte pendloval medzi dedinou a mestom. Vtedy som mal ešte ambície, že ho budem viesť poľovne. Kopov je diviačiar, durič, veľmi odvážny, sebaistý pes schopný samostatného rozhodovania. Tak som ho hneď v prvé dni vypustil medzi sídliskových psov, nech si pobehajú, zahrajú sa. Mal som síce malú dušičku ale keď má raz riešiť divé svine, nemôže sa predsa báť nejakého jeden a pol ročného pitbula a jeho sídliskovej partičky. Odvtedy si Borko našiel desiatky psích aj ľudských kamarátov. A ja som tiež vďaka nemu spoznal množstvo úžasných ľudí.